Vysokoškolský profesor, historik, novinár, básnik, spisovateľ literatúry faktu, bývalý osobný poradca prezidenta Rudolfa Schustera a v neposlednom rade čestný občan mesta Zlaté Moravce – Jozef Leikert oslávil koncom minulého roka jubilejnú 70-tku. Pri tejto príležitosti sme ho „vyspovedali“ v rozhovore, kde nám prezradil zaujímavosti zo svojho pracovného i osobného života.
Tento rok ste sa dožili okrúhleho jubilea 70 rokov. Keď sa obhliadnete späť za svojím životom, čo považujete za svoje najväčšie životné úspechy?
Slovo „úspech“ je veľmi relatívne, každý si pod nim predstavuje čosi iné. Ak máte na mysli profesionálne úspechy, tak ich bolo v mojom živote dosť. No, zažil som aj neúspechy, ale taký je život… Stále sa snažím viac čerpať z pozitívnych momentov a na to horšie čím skôr zabudnúť, hoci vždy sa to nedá. Najväčšiu radosť mám, že som sa v relatívnom zdraví dožil primeraného veku. Avšak aj z toho, že mi v bolo dopriate napísať viacero kníh, ktoré si našli vďačných čitateľov. Možno je úspech aj fakt, ale prijímam ho s pokorou, že mi doposiaľ vyšlo spolu 85 kníh, z toho 39 v 16 krajinách. Domnievam sa, že v pedagogickej činnosti som bol takisto celkom úspešný, stal som sa univerzitným profesorom a začiatkom decembra som dostal ocenenie čestný titul Dr. h. c. No oveľa väčšmi ma teší, ak som zanechal na troch vysokých školách stopy a pozitívne ovplyvnil svojich študentov. Vždy boli a sú pre mňa najväčším šťastím dobrí, úprimní ľudia, ktorých som v živote stretol.
Ste vysokoškolský profesor, historik, novinár, básnik a spisovateľ literatúry faktu. Ktorá z týchto profesií je vám najmilšia?
Ťažko povedať, zvyčajne robím viac vecí naraz: píšem, vyučujem či čosi organizujem. Spomínané „profesie“ sa dosť prelínajú, ale všetko, čo robím, sa snažím dokončiť čo najlepšie. Často sú to nemalé projekty, ktoré si vyžadujú veľa času a stoja aj veľa námahy. Ale robím ich rád.
Napriek okrúhlej 70-tke, ktorú ste oslávili v októbri, ste stále aktívny vo viacerých smeroch. Čomu všetkému sa aktuálne venujete?
Momentálne dokončievam dve knihy a popritom zbieram materiály na ďalšie. Predpokladám, že sa mi podarí napísať druhý diel knihy o vynikajúcom slovenskom maliarovi Vincentovi Hložníkovi a chcel by som napísať knihu aj o Jozefovi Gabčíkovi, ktorý sa preslávil ako jeden z dvoch atentátnikov na zastupujúceho ríšskeho protektora v Čechách Reinharda Heydricha. Verím, že sa mi pošťastí napísať aj dobrú knihu poézie. Len kde vziať na všetko čas…
Za svoj život ste napísali viacero publikácií, či už básnické zbierky alebo literatúru faktu, ktorú svoju knihu si najviac ceníte?
Naozaj neviem, všetky knihy som písal s najlepším úmyslom a najlepšie ako som dokázal. Ku každej mám vzťah, pretože ani jedna sa nerodila ľahko. Neviem posúdiť, ktorú si cením najviac, veď ani dobrá matka nevie povedať, ktoré dieťa je pre ňu najmilšie. Zvyčajne vo mne najviac rezonuje posledná kniha. Nedávno mi vyšla 800-stranová kniha o bývalom parašutistovi vycvičenom cez druhú svetovú vojne vo Veľkej Británii s názvom „Viliam Gérik – O milosť som sa nedoprosoval“. Opísal som v nej osud mladého muža z neďalekého Palárikova, ktorého v roku 1947 v Prahe neprávom popravili. (Jeho otec je náš krajan, narodil sa v Nemčiňanoch.) Niekoľko rokov som po Viliamovi Gérikovi pátral v archívoch a hľadal pamätníkov. Nebolo ľahké dopátrať sa pravdy, ale o to som radšej, že som očistil jeho meno a vyvrátil mnohé nepravdy, ktoré sa o ňom najmä v Čechách tradujú.
V minulosti ste pôsobili aj ako osobný poradca prezidenta Rudolfa Schustera. V čom konkrétnom ste mu radili?
Trochu nadnesiem, keď zovšeobecním, že v tom, čo sa mu podarilo, ale aj v tom, čo nevyšlo podľa jeho predstáv. Už teraz, s odstupom času, je možné zhodnotiť, čo pozitívne urobil a čím sa zapísal do dejín. Nie je toho málo. U svetových štátnikov a ďalších významných osobnostiach mal nesmiernu vážnosť a autoritu, vďaka čomu vo svete Slovensko získavalo na kredite. Škoda, že ho v súčasnosti stráca…
Určite ste toho pri pánovi prezidentovi zažili veľa. Aká situácia, spomienka alebo príhoda vám z tejto práce najviac utkvela v pamäti?
Spomienok mám veľmi veľa, ťažko niektorú vybrať. S pánom prezidentom som bol skoro na všetkých rokovaniach doma i v zahraničí. Bolo veľmi zaujímavé pozerať sa svetovým politikom do tváre a sledovať ich gestikuláciu, vyjadrovanie, rozmýšľanie, ale aj konanie. Priznávam, nie vždy som mal pocit, že v čele štátov stoja tí najlepší, ktorí svojimi rozhodnutiami ovplyvňujú svetové dianie.
Za svoju prácu ste získali viacero významných ocenení, ako napríklad Golden Europea, Národná cena Vojtecha Zamarovského, Hlavná cena E. E. Kischa, Cena Karla Čapka a mnohé iné. Ktoré ocenenie je pre vás najcennejšie?
Je pravda, že nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí som dostal pomerne veľa ocenení. Nedá sa povedať, ktoré je najvzácnejšie a už vôbec nie podľa lesku medaile, stužky či kazety, v ktorej je uložená. Všetky ocenenia si vážim, majú pre mňa význam aj tým, za čo som ich dostal a kto mi ich udelil. Pritom hovorievam, že ceny, ale ani funkcie či tituly pred menom a za menom, človeka lepším nerobia. Človek sa hodnotným stáva poctivou, serióznou prácou, ale najmä korektnosťou a charakterom.
V súčasnosti žijete v Bratislave, ste však rodák zo Zlatých Moraviec, čestný občan mesta. Čo pre vás znamená toto mesto?
Ocenenie čestný občan Zlatých Moraviec má pre mňa zvláštnu pridanú hodnotu. Hoci v meste dlhé roky nebývam, viažu ma k nemu pekné spomienky, predovšetkým z detstva a dospievania. Tie sú nakoniec pre každého najsilnejšie a nosíme si ich so sebou, nech sme kdekoľvek. Na záložke alebo v krátkom životopise na konci skoro každej mojej knihy je napísané, kde som sa narodil. Zakaždým mám pekný pocit, keď tam vidím napísané Zlaté Moravce. Najmä v zahraničí pociťujem vzťah k rodisku niekoľkonásobne silnejšie. Vtedy mi prebehne mysľou všetko pekné, čo som tu prežil a najmä ľudia, ktorí ma formovali a dali mi dobrý základ do života.
Aké zákutie – miesto máte v Zlatých Moravciach najradšej?
Kedysi som mal rád jedno miesto na kopci na moraveckých viniciach, kde som chodil aj maľovať a napísal som tam niekoľko básní. Dodnes neviem, komu tá vinica patrila… Fascinoval ma odtiaľ pohľad na Zlaté Moravce s polkruhovou scenériou pohoria v pozadí. Ak som tam pobudol dlhšie, slnko sa priam magicky otáčalo a neuveriteľne podmanivo mi hrialo do tváre. Dnes mesto nevnímam cez zákutia, hoci zákutia a detaily mám rád, ale cez najbližšiu rodinu a miesta posledného odpočinku rodičov. Ale aj cez niektorých Zlatomoravčanov, ktorí sú mi blízki a mám k nim pekný vzťah. Na vzťahoch mi veľmi záleží, ale k tomu potrebujete aj druhú stranu, milú, otvorenú a ústretovú. Nie s každým však nájdeme rovnaký súzvuk, ale tak to chodí vo svete. Všetci nemôžeme byť z rovnakého cesta. Ale snažiť sa o dobré vzťahy môžeme vždy. Čím viac ľudí si bude rozumieť, tým bude náš život krajší a hodnotnejší.
Peter Klimant
Foto IVAN ČANIGA
